Už po druhý raz ste získali prestížnu česko-slovenskú Novinársku cenu Egona Ervina Kischa, ktorú udeľuje Obec českých spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Získali ste ju v tomto roku za publikáciu Misia, s podtitulkom Slovenskí saleziáni vo svete. Rovnakú cenu ste však získali za svoj knižný debut Ríša zla v roku 2000. Čo vás „nútilo“ pustiť sa na spisovateľskú dráhu?
Ak bola Ríša zla súborom reportáži z krajín bývalého ZSSR, potom Misia rovnakým spôsobom mapovala život slovenských misionárov vo svete. Netrúfnem si teda hovoriť o „spisovateľskej dráhe“, skôr o reportážach, novinárčine zhmotnenej v knihách. Avšak na rozdiel od printových médií, kde redakcie každý článok upravujú „na svoj obraz“, tieto reportáže zostali „nepoškvrnené“. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo nakoniec získali aj také ocenenie, akým cena E. E. Kischa určite je.
Ste predovšetkým novinár. Odskákali ste si roky dennikárčenia i trochu inej novinárčiny v týždenníkoch. Predpokladáme, že na pracoviskách ste na svoje knižné reportáže nemali žiadne úľavy, skôr stres, veľa roboty a riešenia tých najneočakávanejších situácií. Spomeniete si na niektoré?
Reportáž pre časopis a reportáž určená do knihy sa líšia. Ak v tej knižnej máte priestor, aby ste sa nechali unášať spomienkami a opismi, v tej časopiseckej platí, že menej je viac. Takže som najskôr písal „veľké reportáže“ a potom som ich skracoval na „menšie reportáže“, lebo naopak to nešlo. Keď sa blížil čas uzávierky, bolo to šialenstvo. A ak sa pridal ešte nejaký článok, ktorý bolo treba ihneď odovzdať, šiel som sa poprechádzať so psom. Stromy v aleji vedúcej k Čunovskému jazeru by vedeli čosi povedať o mojej negatívnej energii, ale vyrovnali sa s ňou celkom dobre.
Ako sa rodia témy vašich kníh? Okrem Ríše zla a Misie ste aj autorom knihy Koniec a pracujete na ďalšej s rómskou problematikou. Predpokladáme, že vláda veľmi víta pravdivý obraz života Rómov vo vašom podaní, nielen slovami, aj finančnou dotáciou.
Čakať, že ktosi za vami príde a na zlatom podnose vám prinesie námet knihy a know-how, ako na to a ešte aj zaplatí výdavky, je naivné. So spoluautorom, fotoreportérom Alanom Hyžom sme si námety sami vyberali, sami sme sa starali o financie, zháňali sponzorov, bartrovali letenky… Téma musí zaujať aj autorov, veď keby nezaujímala nás, ako by potom mohla zaujať tých, ktorí sa k nej dostanú v našom podaní? To platí aj o rómskej problematike, ale pokiaľ ide o finančnú dotáciu od vlády, nemáme s tým najlepšiu skúsenosť.
V roku 2011 bola kniha Misia zaradená medzi Najkrajšie knihy Slovenska za rok 2010. Cenu udelilo Ministerstvo kultúry SR, Bibiana, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Slovenská národná knižnica a Zväz polygrafie na Slovensku. Zrejme je to aj veľká zásluha autora fotografií Alana Hyžu, veď publikácia má 248 strán, z toho 110 fotografií…
Slovo aj fotografia majú svoju vlastnú výpovednú hodnotu a je nezmysel jednu z týchto hodnôt nadraďovať druhej. Je to však niečo, čo v našich médiach neplatí, fotograf je poskokom píšuceho redaktora a zažil som už aj taký prípis, že je povinný odfotografovať všetko, čo mu píšuci prikáže… Keby som tento prípis uplatňoval voči Alanovi, asi by sme spolu nemohli pracovať ani jediný deň. Myslím si, že medzi fotografom a redaktorom má byť vzájomný rešpekt, veď tvoria spoločné dielo a treba veriť, že obaja najlepšie, ako vedia.
V príbehoch nechýbajú ani úsmevné pasáže. „Naši ľudia milujú rady. Ak sú na stanici dve toalety, jednu treba zatvoriť, aby sa pred tou druhou mohol utvoriť rad.“ Nuž, aj toto sa dostalo v Rusku do uší misionára Jozefa Tótha, ktorý počas 15 rokov misijnej činnosti pobudol tri roky v Mongolsku a ostatok v Jakutsku na Sibíri. Zrejme viete vniesť úsmev aj tam, kde by človek najradšej plakal…
Život nie je čiernobiely, má svoje farby, chute, zápachy… Zlosť strieda smiech, úsmev vzdych. Ak sa s niekým zhovárate, počúvajte ho! On sám dá svojmu rozprávaniu špecifickú farbu.
Za slovenskými saleziánmi ste cestovali po celom svete. Hoci mnohí asi aj závidia, že ste zavítali do Austrálie, na Filipíny, do Angoly či do Ekvádoru. Vaše pobyty spolu s Alanom Hyžom mali však ďaleko od prívlastku „all inclusive“…
Ďalšia z naivných predstáv, s ktorou sa v médiách často stretávate: vyjdete z letiska a vedľa, na strome, visia ľudia, ktorí sa zachránili povedzme pred povodňou… Novinár musí mať predstavu, čo chce urobiť skôr, ako niekam priletí. Musí si itinerár naštudovať. Musí vedieť, ako ho naplniť. A k tomu trochu šťastia a veľa skromnosti. Auto je tiež dobrý hotel, elektrická špirála dokonalá kuchyňa a potok skvelá kúpeľňa…
Chceli by ste sa ešte raz stretnúť s niektorým misionárom, ktorého ste navštívili v odľahlej časti sveta? Prečo?
Chceli? My sa predsa stretávame! S viacerými z nich sme sa spriatelili, ozývajú sa nám, keď prídu z času na čas na Slovensko. A zaspomínať si pri káve, že sa tá loď s nami v Ekvádore nakoniec predsa len nepotopila, je veľmi príjemné…
Máte čas na písanie knihy aj v súčasnosti, keď ako predseda SSN riešite úplne iné problémy?
Ale áno, písanie mi je bližšie než „úplne iné problémy“, ako ste ich označili. A ak viete, čo chcete napísať, pri počítači sa dá aj oddýchnuť. Keď človek nemusí, ale chce, ide to samo.
Komentáre
