Univerzitný profesor Peter Švorc (nar. 1957), dlhoročný člen Regionálnej organizácie Slovenského syndikátu novinárov (RO SSN) v Prešove, publicista a vydavateľ, má vo svojom portfóliu najnovšie „dieťa“. Je ním kniha pod názvom Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939). Ide o rozšírené vydanie publikácie pod tým istým názvom, ktoré sa objavilo v roku 2003. Publikácii sa vtedy ušla Prémia Literárneho fondu za vedeckú prácu v r. 2003 a Cena rektora Prešovskej univerzity, mimochodom, na tejto alma mater P. Švorc pôsobí od skončenia svojich vysokoškolských štúdií.
„Na prvom vydaní tejto publikácie som pracoval asi desať rokov, na tom druhom 30 rokov,“ priznal P. Švorc. S úsmevom dodal, že je to najhrubšia jeho publikácia na 420 stranách, ale formátu A4. A to na svojom konte má parádnu kopu kníh. Nikto sa však nemusí obávať, že výtlačok je prehnane ťažký. „Nie, použili sme odľahčený papier,“ prezradil.
Téma to však vôbec nebola odťažitá, ľahká, skôr naopak – ťažká, zložitá. K tejto problematike sa dostal tak ako vysokoškolský učiteľ, vedec sa dostáva. Najprv to bola téma zúročená v knihe Zakliata krajina, vydanej v roku 1996. „ Pri jej spracovaní sa objavilo množstvo otázok a bez odpovedí, povedal som si, že je to výzva, aby som v bádaní v tejto oblasti pokračoval,“ dodal. Okolnosti ako bola stanovená hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v spoločnom československom štáte sa vynorilo toľko, že nebolo ľahké hľadať odpovede. „Do témy vstupovalo veľa faktorov. Napríklad tri orientácie, fungujúce na území Podkarpatskej Rusi – na Rusko, na Ukrajinu a na samých seba s hľadaním odpovede kým sme. A tak z hľadiska národnostnej orientácie sa riešil vnútorný problém československo-rusínsko-ukrajinský miestneho obyvateľstva, jeho svojbytnosť, identifikácia,“ vysvetlil P. Švorc. Z tých mnohých „zaujímavostí“ stačí spomenúť takú, že otázku identity rozvíjali najmä emigranti z boľševického Ruska po roku 1918, ktorí prišli do Československa. Jedni boli proruskí, jedni proukrajinskí.
Tento text nemôže vyčerpať všetky súvislosti toho, čo je obsahom publikácie. P. Švorc strávil množstvo nespočítaného času pri písaní, ako aj pri práci v archívoch – napr. v Národnom archíve v Prahe, Archíve prezidenta republiky v Prahe, Archíve Tomáša Garrigue Masaryka v Prahe, vo Viedenskom archíve.
A tak zostáva len otázka – je téma vyčerpaná? Ako skúsený historik P. Švorc nemohol odpovedať inak: „Poznanie minulosti nie je nikdy vyčerpaný proces, vždy sa môže niečo objaviť v archívoch, čo dá impulz k novej interpretácii. Pri tejto téme si myslím, že by už išlo iba o detaily.“
Jozef Jurčišin, predseda RO SSN v Prešove
Komentáre
