Beseda s českou novinárkou a spisovateľkou Adélou Knapovou uzavrela v sobotu večer 2. augusta 2025 program podujatia nazvaného Mesiac autorského čítania. V prostredí prešovského klubu Stromoradie sa od 14. júla na večerných stretnutiach verejnosti vystriedalo dovedna dvadsať dvojíc. Tvorili ju jeden autor zo Slovenska alebo Česka a druhý bol zahraničný literát, ktorý „vďaka“ svojej tvorbe a aj občianskym postojom sa stal persona non grata vo svojej vlasti a žije a pracuje za jej hranicami – v exile.
Pred besedou s A. Knapovou, ktorá si exil na Ukrajine zvolila dobrovoľne, vystúpil Myroslav Kastran, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Ukrajiny v SR (na obr.). Poďakoval sa Slovensku za pomoc, bez ktorej „by sme tento boj proti zlu nezvládli“. Poďakoval sa všetkým tým na Slovensku, ktorí tvorili utečencom z Ukrajiny pred ruskou agresiou dvere svojich domov. Informoval, že sobotňajší pobyt v Prešove využil na ďalšie rokovania o opätovnom umiestnení Generálneho konzulátu Ukrajiny v Prešove. Malo by sa to udiať do konca tohto roka. Konzulát tu fungoval dlhé roky a zavreli ho pred asi desiatimi rokmi. V súčasnosti len príležitostne veľvyslanectvo poskytuje v Prešove konzulárne služby obyvateľom Ukrajiny na Slovensku, ale aj všetkým ďalším záujemcom.
Myroslav Kastran, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Ukrajiny v SR
Rodom Moravanka A. Knapová (nar. 1976, na obr.) pracovala dlhé roky ako reportérka v českom týždenníku Reflex. Na Mesiaci autorského čítania predstavila svoju knihu zloženú z deviatich poviedok pod názvom Krvavý kompot (vydaná v roku 2025), je to jej dielo ako prozaičky, pred tým jej vyšlo šesť kníh, zväčša reportáží. Priznala sa, že vždy chcela byť spisovateľka, ale vyštudovala novinárčinu v Prahe. Z doteraz vydaných kníh najviac zarezonovala tá pod názvom Zbabělé zápisky z ukrajinské války (vydaná v roku 2023).
Keď nad ránom 24. februára 2022 sa začala invázia Ruska na Ukrajinu a množstvo civilných obyvateľov Ukrajiny začalo pred ňou utekať, vybrala sa táto žena subtílnej postavy na poľsko-ukrajinskú hranicu. Odtiaľ napísala svoje prvé svedectvo o ľudskom nešťastí. „Šéfredaktor ma nechcel pustiť, bál sa o mňa. Ani nikto z redakčných fotoreportérov nechcel so mnou ísť,“ spomínala v Prešove. Po pár dňoch sa posunula ďalej na východ a zoznamovala sa s vojnou sužovanou Ukrajinou a písala o tom (skeny jej prvej reportáže uverejnenej v Reflexe č. 10 v roku 2022 v prílohe, aj s podpisom pre autora týchto riadkov).
Príbeh A. Knapovej s Ukrajinou mal ďalšie etapy. „Dnes dobrovoľne žijem v meste, ktoré je denne bombardované Rusmi. Hranica s Ruskom je 30 km od Charkova a z tohto mesta je v súčasnosti 15 km k frontovej línii,“ povedala. V Charkove nikdy prv nebola, akurát o ňom počula, že je to pekné mesto. Prišla doň náhodne, pozvali ju ukrajinskí literáti na čele so Serhijom Žadanom. Ubytovala sa v slávnom Dome slova. Hneď v prvú noc jej pobytu do vedľajšej ulice dopadla ruská raketa, strašne sa preľakla. Minulý rok plánovala ísť do Charkova poslednýkrát, že už viac tam nepôjde. Prišla – a zamilovala sa…
Jej partner Konstiantyn Zorkin (ilustroval knihu Krvavý kompot) sa počas besedy s ňou prihovoril prítomným cez video spojenie. Zvýraznil, že pocit bezpečia pred vojnovým peklom je naša všeobecná ilúzia. Uviedol príklad. Keď bol pred asi šiestim rokmi v meste Bachmut v Doneckej oblasti, tak tam žilo pokojným normálnym životom okolo 120 tisíc obyvateľov. V súčasnosti z tohto starobylého mesta niet nič, ruská okupácia a boje ho úplne zničili. Podčiarkol, že je veľmi dôležité zostať ľuďmi v čase toľkej bolesti, utrpenia, okolitej smrti. „Umenie je materiálny dôkaz existencie ľudskej duše a duša je to, čo nás robí ľuďmi,“ dodal. S jeho tvorbou sa budú môcť záujemcovia oboznámiť od polovice augusta do začiatku septembra v priestoroch Knižnice P. O. Hviezdoslava v Prešove na výstave pod názvom Ochranná vrstva.
Na otázku či vidí v Charkove stopy rusifikácie, dlhodobého procesu, ktorým Rusko aj v rámci Sovietskeho zväzu ničilo ukrajinskú identitu A. Knapová odpovedala takto: „Vidieť je všade, vidím však aj to, že s ňou Ukrajinci v Charkove silne bojujú. Je však rozdiel ako sa k tomu naozaj problému stavajú príslušníci inteligencie, umelci a ako obyčajní obyvatelia. Vidím tiež, že za tie mesiace, čo som v Charkove, mení sa skladba obyvateľstva. Prichádzajú sem tisícky ľudí z Ruskom okupovaných území východnej Ukrajiny. Vymieňajú tých, ktorí odišli preč na západ, sú to ľudia zúfalí, bez prostriedkov, s pár osobnými vecami v ruke. A to má vplyv na atmosféru v Charkove,“ dodala. Vidí aj stále prebiehajúcu informačnú vojnu a ako zdôraznila, Ukrajina nie je bez problémov, ale o nich sa hovorí (napr. násilné odvádzanie mužov priamo z ulíc do vojska). Trpko a sarkasticky poznamenala, že tak v Rusku nie je, lebo v Rusku nemajú žiadne problémy…
„Nechápem, kde Ukrajinci berú silu to vydržať,“ konštatovala v závere besedy. Na Ukrajine ju prekvapuje „úplne všetko, ľudia sú tu mimoriadne úprimní“. Ukrajinská spoločnosť je podľa nej veľmi slobodná, demokratická. Odmietla tvrdenie moderátorky, že ona je veľmi odvážna: „Naopak, veľmi sa bojím.“ Uznáva však slová ukrajinskej poetky Lesji Ukrajinky, že slovo je mocná zbraň.
V programe podujatia boli aj dve besedy s exilovými spisovateľmi z neďalekého Bieloruska. Obaja autori – Hanna Jankuta (nar. 1984) a Uladzimir Njakljajev(nar. 1946) – sa momentálne najčastejšie zdržujú v Poľsku a ako exulanti chodia po Európe. Pre U. Njakljajeva to však je dosť veľký problém, pretože pohybuje sa len s pomocou barly, čo je výsledok mučenia bieloruskou tajnou políciou. Tento básnik kandidoval totiž v roku 2010 v prezidentských voľbách ako protikandidát Aleksandra Lukašenka. Jeho rozprávanie a odpovede na otázky počas besedy boli obžalobou režimu v súčasnosti „večného“ prezidenta Bieloruska. Sám sebe sľubuje, že z exilu pôjde do vlasti, nech už sa s ním po príchode tam stane čokoľvek, lebo umrieť chce v Bielorusku. H. Jankuta odišla z Bieloruska v roku 2021. Aj keď počas besedy – jej moderátorom v poľštine bol autor týchto riadkov – naznačila, že jej meno sa nevyskytuje(aspoň o tom nič nevie) v zozname extrémistov a teroristov, ktorý vedú bieloruské orgány, ale nijak ho nezverejňujú, tak vzhľadom na svoju bezpečnosť a iné okolnosti už sa do Bieloruska nevrátila. „Chcem však, pretože každá ruka pri obnove Bieloruska po Lukašenkovom odchode bude viac ako potrebná. Aj preto, že vplyvy procesu rusifikácie sú ruinujúce pre súčasnú oficiálnu bieloruskú kultúru a umenie,“ povedala. Čítala úryvky z oceňovanej knihy Czas chwastów (Časy buriny, vydaná v roku 2023), v ktorej po bielorusky popisuje okrem iného svoje zážitky z práce dobrovoľníčky pre utečencov z Ukrajiny v Poľsku po začiatku ruskej agresie.
Text a foto: Jozef Jurčišin, predseda RO SSN Prešov
Komentáre
