Novinársku obec na Slovensku, a v Košiciach obzvlášť, zarmútila pred pár dňami nečakaná správa – zomrel muž, ktorý celý svoj život upísal slovu, najmä však rozhlasu, kolega Milan Desiatnik. Mnohí sa mu chystali blahoželať k 83. narodeninám, ktoré mal dovŕšiť 15. júla, no deň pred svojim sviatkom vydýchol naposledy. Muž s nezameniteľným sýtym, priam zamatovo modrým hlasom (mnohí rozhlasáci často vnímajú ľudské hlasy farebne) odišiel náhle, priam nečakane. Keďže sme poznali jeho silný vzťah k viere, viacerí skonštatovali: „Milan je už doma…“
A tak som si spomenula na slová jeho verného priateľa, výborného a už tiež nebohého novinára Mira Gregu, ktorý mi raz na adresu Milana povedal, že žije svoj život tak plnotučne preto, lebo je doslova štamgastom života. No ako sa pred pár dňami potvrdilo, aj štamagst života raz zaklope na nebeskú bránu…
O Milanovi Desiatnikovi, rodákovi zo Zemplínskeho Hradišťa, kde uzrel svetlo sveta 15. júla 1943, sme v týchto dňoch čítali viacero spomienkových článkov. Tie základné fakty, ako sa popasoval so životom vojnovej polosiroty, sme vedeli už dávno. Preto nikoho v minulosti neprekvapovalo, že Milan význam slov skromnosť, vďačnosť, pokora a úcta bral úplne prirodzene po celý svoj život. Práve tieto vlastnosti zostali jeho trvalou mentálnou výbavou až do dňa jeho odchodu. Bol to jednoducho človek, ktorý seba videl až na poslednom mieste a aj napriek mnohému prežitému príkoriu mu po celý život zostala takpovediac slnečná, priateľská povaha a ochota pomôcť každému núdznemu.
V zamestnaní mu personalisti vpisovali málo údajov – v roku 1968 ukončil štúdium na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove a odvtedy, ešte aj v dôchodku, sa živil slovom. Najprv písaným, neskôr hovoreným. Spolu s kolegami novinármi (I. Feckom, M. Křížekom, O. Antalom a ďalšími) založili v januári 1969 lokálno-regionálny denník pod názvom Večer. Košice sa tak po Prahe, Bratislave a Brne stali ďalším československým mestom, ktorých obyvatelia mohli každý deň čítať svoj večerník. Tento odvážny počin našich kolegov už zostane natrvalo zapísaný v análoch slovenskej žurnalistiky.
Pre našu novinársku organizáciu, rovnako ako pre kolegu Milana, bol dôležitým dátumom 14. december 1989. V tento deň vedenie vtedajšieho Východoslovenského výboru Slovenského zväzu novinárov rezignovalo a v 7-člennom Akčnom výbore bol aj M. Desiatnik, ktorého 3. januára 1990 na mimoriadnej schôdzi východoslovenských novinárov zvolili za svojho predsedu. Názov našej súčasnej Regionálnej organizácie Slovenského syndikátu novinárov (RO SSN) v Košiciach sa v priebehu nasledujúci rokov ešte niekoľkokrát zmenil, no nijako nezmenený M. Desiatnik na svojom poste zotrval do 22. septembra 1995.
Známou je aj skutočnosť, kam po ére Večerníka smerovali v rámci profesie kroky Milana Desiatnika po roku 1986. Do košickej filiálnej redakcie novín Smena, aby z nej onedlho, obrazne povedané, odišiel len o ulicu ďalej – do Slovenského rozhlasu, kde zotrval cez tri desaťročia, dlhé roky pôsobil ako vedúci Redakcie spravodajstva a publicistiky. Určite nikoho neprekvapí, že Milan mal v osobitnom merku náboženské vysielanie a venoval sa mu ešte aj prvé roky na dôchodku. Básnikmi ospevovanú jeseň života si náš oslávenec užíval od roku 2003 predovšetkým v kruhu rodín svojich detí Janky, Richarda a Zuzany, štyroch vnúčat, ku ktorým pribudla už aj pravnučka. Ale zrejme najčastejšie ste ho mohli nájsť v záhrade kolegu a kamaráta Mariána Angeloviča. K celoživotným láskam Milana totiž – okrem futbalu, ktorému sa venoval, keď mu život ešte nenaložil toľko krížikov na chrbát – patrilo práve záhradkárčenie. Rozhlasové relácie Sami sebe s legendou v tomto odbore Jaroslavom Ondrušekom a ďalšími odborníkmi zostanú už navždy rozhlasovým rodinným striebrom.
A rozhlasovým rodinným striebrom bol bez zveličovania aj náš kamarát Milan Desiatnik. Okrem iného tiež preto, že dal desiatkam začínajúcich rozhlasákov do ruky nejeden cenný grif. Tiež k ním patrím, pretože strihať rozhlasové nahrávky na starodávnej mašine Studer ma naučil práve on. Hoci je dnes doba digitálna a veľmi rýchla, našťastie my, skôr narodení, si pamätáme nielen staré mašiny, ale aj – v mnohých ohľadoch – staré dobré časy. Keď ľudia nazývali veci pravým menom, nezabudli za pomoc a dobré slovo poďakovať a mali radi človečinu medzi nami.
Ľudia, ktorí Milana poznali bližšie a práve v tej človečinou voňajúcej podobe vedia, že každú novinársku akciu končil náš kolega zvučným spevom dvoch jeho srdcoviek – „Na Kráľovej holi…“ a „Poďme spať, poďme spať…“ Nepochybujem o tom, že v utorok 14. júla 2026 podvečer ju – obrazne povedané – spieval Milan Desiatnik aj vo chvíli, keď zaklopal na nebeskú bránu. Lebo aj štamgasti života tak raz musia urobiť.
Bolo mi cťou byť kolegyňou i kamarátkou toho výnimočného človeka s láskavým srdcom a nekonečnou chuťou žiť. Síce možno taký obyčajný, ale napriek tomu nevšedný život rovného chlapa.
Odpočívaj v pokoji, Milan. Česť Tvojej pamiatke!
Rodina, kolegovia a kamaráti odprevadia Milana Desiatnika na poslednej ceste v utorok 21. júla 2026 o 11:00 hod. na Verejnom cintoríne v Košiciach.
Beáta Penxová-Mačingová
predsedníčka RO SSN Košice
Komentáre
