Pravda; 18/08/2011; Helena Dvořáková
Fotograf Tibor Huszár nedávno prevzal v pražskom Národnom dome európsku cenu Trebbia. Do Prahy si teraz zacestuje častejšie – bude prednášať na Vysokej škole ekonomickej. Leto trávi v Harmónii, kde býva uprostred veľkého vinohradu. Chce sa však čiastočne usadiť aj v Brazílii. Prekonal ťažkú chorobu, má právo trocha sa rozmaznávať.
V Prahe ste nedávno prebrali európske ocenenie – s kým zo študentských čias ste sa tam stretli?
Chcel som sa ozvať najmä mojej pedagogičke Anne Fárovej. Na FAMU nám pedagógovia – a ona k nim patrila – vytvorili také podmienky, že sme ani necítili, ako vonku zúri socializmus. S odporúčaním tejto svetovej osobnosti som odišiel študovať aj do USA a keď som o 25 rokov neskôr bojoval s chorobou, zavolali sme si a dohodli sme sa, že keď prežijeme, stretneme sa v Prahe. Pri príležitosti preberania ceny som jej zavolal, ale bola práve v nemocnici. Poslal som jej potom aspoň svoje knižky, žiaľ, vrátili sa. Bola už mŕtva.
Podľa najnovších informácií budete popri Bratislave a Trnave prednášať aj v Prahe.
Umenie odjakživa súviselo s vedou a s filozofiou, preto ma neprekvapilo, keď sa rektorom ekonomickej školy v Prahe stal bývalý rocker a skvelý hudobník Richard Hindls. Založil katedru manažment umenia a chce, aby študenti poznali aj umelecký svet.
Ako je to s ekonómiou fotografií? Máte skúsenosť s tým, že fotka po rokoch získa novú hodnotu?
Jedno je individuálna hodnota a druhé trhová cena. Smola, ale ja som už taký starý, že ma trhové ceny zaujímajú menej ako individuálne hodnoty. Priateľ v Prahe nedávno vytiahol do rúrky stočenú fotografiu skupinky spolužiakov, na ktorej bolo vzadu napísané: Rok 1972 – toto je moja prvá zväčšenina. Samozrejme, pre mňa je nesmierne cenná.
Máte svoju obľúbenú fotku?
Pamätám si každú svoju fotografiu. Ako putujú časom a meniacimi sa okolnosťami, nadobúdajú stále nový význam, ale v podstate sa musím priznať, že medzi nimi nerozlišujem. Naopak, začudovane sa pozerám na kurátorov a kunsthistorikov, ktorí sa snažia vykladať fotografie a prisudzujú im vlastné fantazmagórie. Som presvedčený, že by sa so mnou stotožnili aj ostatní tvorcovia.
Zohráva vo vašej tvorbe nejakú úlohu náhoda?
Náhoda v tvorbe profesionála neexistuje. Existuje len talent, vzdelanie a remeslo. Tento trojuholník nachystá fotografa, aby bol pripravený na takzvané náhody. Samozrejme, niekedy hľadám, čakám, som v strehu a nič neprichádza, inokedy zase pomôže priaznivý okamih, ale opäť – z môjho pohľadu to nie je náhoda.
Trpeli ste niekedy pri fotení?
Z hľadiska samotného procesu fotografovania som vždy v pohode. Druhou stránkou veci je však žiaľ, utrpenie, bolesť a smrť, s ktorými sa často stretávam. Vtedy trpím za druhých. Osud sa lepšie znáša spoločne a ja verím, že každému môže pomôcť napríklad práve vzniknutá fotografia alebo účasť človeka, ktorý si fotografiu pozerá. Momentálne už tretí rok nefotím, pretože fotografovanie pre mňa vždy bolo zdrojom a synonymom vitality a energie – a keď niečo necítim, nebudem to predstierať. Venujem sa zatiaľ ľuďom a verím, že raz to zase príde. S fotografiou sa stretávam u svojich študentov a vraciam im to, čo som dostal od svojich učiteľov.
Je niečo, čo sa nedá nafotiť?
Vzduch…
Fotili ste niekedy vo vzduchu?
Raz som si objednal vrtuľník, dal som zložiť dvere, pripútal som sa a sadol som si do toho otvoru. Nohy mi viseli von, na ušiach som mal vysielačku, aby som riadil pilota – či má letieť doprava, alebo doľava – a fotil som. Za mnou bol môj kamarát Jožko Sedlák, dokumentarista, ktorý mi menil kazety – jednotka bola inverzia, dvojka farebný negatív a trojka čiernobiela.
Kvôli čomu ste sa tak snažili?
Vtedy mala byť v priestore Bratislavy, Viedne a Budapešti výstava Expo. Organizátori chceli vidieť, ako to miesto vyzerá. Na Bratislave som si dal záležať, chcel som, aby sa do záberu dostal Bratislavský hrad aj s neďalekým podjazdom, a tak sme leteli veľmi nízko.
Spoznal vás niekto pri tom „huszárskom“ kúsku?
Na druhý deň som prišiel do Štúdia S a nebohý Ďuso Satinský mi hovorí: „Tibor, to si mal včera vidieť! Toho kabrňáka! Fotografoval z vrtuľníka, nohy mu viseli, klobúky len tak lietali!“ A ja som sa ho len spýtal: „Ďusko, vieš, kto to bol?“
Dvojicu Lasica a Satinský ste netradične nafotili pre vašu známu sériu fotografií slovenských spisovateľov. Ako ste sa vlastne dostali k foteniu spisovateľov?
Raz, ešte ako študent FAMU, som cestoval z Prahy do Bratislavy a vo vlaku som sa zoznámil s Ladislavom Ballekom. Navrhol mi, či by som nechcel fotiť spisovateľov. Zaujalo ma to, lebo spisovateľov vždy fotili veľmi okázalo a ja som si hneď uvedomil, že by sa dalo fotiť celkom inak.
Lasica a Satinský sú tam napríklad spolu vo vani. Kde ste vzali takú veľkú vaňu?
Vo sne som uvidel, ako sa kúpu Satinský s Lasicom vo vani a hrajú sa s kačičkami. Porozprával som ten sen Ďuskovi a opýtal som sa, či by sme ho nemohli zrealizovať. Súhlasil – ak vraj nájdem takú veľkú vaňu, do ktorej sa spolu vmestia. Istý čas to trvalo, ale potom som išiel okolo Slovnaftu a vidím nápis Rehabilitačné stredisko. Mali vane, do ktorých sa vmestili aj traja ľudia a boli ochotní nám vaňu poskytnúť. Na druhý deň sme tam prišli, rozšantili sme sa a ja som urobil tú fotografiu. Robili sme spolu aj obal na LP platňu O vtákoch – fotil som na obálku Lasicu, Satinského a Jara Filipa. Vyrobili sme s Marcelom Haščičom obrovské krídla, ktoré sme Ďusovi pripli. Tak som sa smial, až mi vypadol foťák z ruky. Mimochodom, táto fotka je na obálke mojej knihy Na krídlach večnosti.
Inšpirujú vás známi ľudia viac?
Mal som napríklad kamaráta, ktorý sa volal Ľudovít Šúry. Všetci Modrania ho poznali, opísal ho vo svojich knihách aj Vinco Šikula. Bol to chlap, ktorý ešte pred socializmom postavil v Modre štvorpodlažnú kubistickú budovu – hore mala byť vyhliadka, dole cukráreň, on bol totiž cukrár. Prišiel február 1948, budovu mu zobrali, on vyštudoval matematicko-fyzikálnu fakultu, ale zasa mu, ako bývalému živnostníkovi, nedovolili robiť v odbore. Vtedy už v Modre bývali výtvarníci Marián Polonský a Milan Oravec a Šúry pod ich vplyvom začal koketovať s umením a každý rok vyhral súťaž amatérskej tvorby. Ja som si ho na FAMU zvolil ako model. Všetci fotili svoje manželky, milenky a frajerky, ja som fotil jeho. Mal som s tými fotkami úspech aj neskôr v New Yorku. Teraz dávam tieto fotky do knihy, ktorú chystám. Bude sa volať Honbaj ma tuhavo (po liptovsky Hojdaj ma silno) a bude to kniha o socializme a kapitalizme v rokoch 1968 -1989. Končí sa vzburou väzňov v Leopoldove.
Bude v knižke viac Modranov?
Iste. K Modre patrí veľa výmyselníkov – napríklad keď Šúry zomrel, jeho pes vyskočil na rakvu, sedel mu akoby na bruchu a vrtel chvostom. A keď spustili truhlu do jamy, objavil sa ďalší modranský exot Miško Mišík, hodil niečo do hrobu, vystrel ruky k nebesiam, z hrobu vyletel biely holub a Miško zakričal: Šúryho duša letí do nebies!
Kedy ste vlastne prišli bývať do Modry?
Pred dvanástimi rokmi. Tento kraj je mi blízky. Kedysi som v Pezinku maturoval a do Modry som chodieval. Podvedome som vždy túžil bývať pri malokarpatských kopcoch. Jedna moja priateľka, Andrejka, mala realitku v Pezinku a našla mi tento priestor. Hneď som sa do parcely zamiloval, lebo tu je tridsaťmetrový topografický rozdiel od najnižšieho po najvyšší bod. K domu som pristavil dve podlažia a urobil som terasy. Hore som si postavil ateliér. Je mi tu dobre, ale pred štyrmi rokmi som bol cez zimu v Brazílii, v teplučku.
Prečo práve v Brazílii?
Brazíliu som spoznal cez priateľa z New Yorku. On študoval sochárstvo a stále rozprával, ako je u nich v Brazílii krásne. Potom sa tento priateľ, Emadro Martinéz, ženil a pozval nás do Ria de Janeiro. Po otcovi zdedil najväčšiu distribučnú sieť kníh a vydavateľstiev v Brazílii. Bývali sme v strede mesta a po dvoch týždňoch sme išli na pobrežie. Boli sme tam dva mesiace a jediný problém bola jazyková bariéra, lebo tam sa hovorí po portugalsky, slovensky ani maďarsky tam nikto nerozumie. Je tam úplne iný život ako u nás – za celý čas som nevidel jediného nahnevaného človeka. Podarilo sa mi fotografovať vo favelách – je to niečo ako slumy, kam som sa dostal vďaka maliarom z pláže na Copacabane.
Je pre vás fotogenický tamojší karneval?
Chystám knihu na túto tému. Cez karneval sa celý týždeň hrá, tancuje, pije, bubnuje a súloži. Keď sme pristáli na letisku, dostali sme – v tej pobožnej krajine! – vrecko prezervatívov. Na karnevale sme pochopili. Všetci sa zapojili, ale po týždni sa zasa vrátili do normálnych koľají. A hneď začnú sporiť, aby sa o rok mohli zasa utrhnúť.
Aké knihy by ste ešte chceli vydať?
Práca s fotoaparátom ma naučila vnímať čas s pokorou, preto nerád predbieham. Mám v hlave veľa projektov, ale radšej o nich hovorím, až keď sú zrealizované na pultoch kníhkupectiev.
Fotili ste už na digitál, alebo je to pre vás neprijateľné?
Pred pár rokmi ma navštívila novinárka z New York Times a počas rozhovoru sa ma spýtala, či používam digitál. Po skončení rozhovoru mi svoj nechala a ja som si naň spomenul, keď som odchádzal do nemocnice.
Operoval vás tam priateľ, známy chirurg August Prochotský. Môže niečo urobiť aj fotograf pre lekára?
Rád mu urobím obálku na každú jeho knihu a zaslúži si, aby ich bolo veľa.
A ako vás zachránil on?
Zistil, že mám „odídené“ črevo a nebolo inej možnosti, ako odfakliť ho. Nechal mi tam 15 cm. Začal som však v noci krvácať, zavolal som mu, bol tam o päť minút a operoval ma. Natrápil sa so mnou a keď som sa prebral, povedal mi, že mám vývod. Ležal som potom doma v ateliéri, spamätával som sa, ale vyrovnal som sa s tým. Mám priateľku, pred rokom sme sa spoznali, pracuje ako manažérka v zdravotníckych pomôckach. Som teraz spokojný, ale stále mám pocit, že som už bol na druhom svete, že som tu len na návšteve a podľa toho sa správam. Všetko si veľmi vážim.
Povedali ste, že sa nedá nafotiť vzduch. Pocity sa dajú nafotiť všetky?
Áno. Záleží na tom, ako je fotograf naladený a ako na to ide. Či je v pohode, ako rozmýšľa. O tom je fotenie. V spisovateľskej obci existuje obrovské množstvo grafomanov a súčasná doba spôsobila rovnakú prílivovú vlnu medzi fotografmi.
Čo je pre fotografa svetlo?
Spomeňme si, čím sa začína kniha kníh a musí nám byť jasné, že svetlo je základom všetkého, nielen fotografie.
Fotili ste kedysi vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara a obrátilo sa to proti vám. Ako sa na to pozeráte dnes?
Vladimír Mečiar patrí do panteónu osobností moderného Slovenska a je len na nás, ako ho vnímame. Rovnako ľahko je chváliť ako odsudzovať, no faktom zostáva, že niektoré tváre sú pre fotografa zaujímavejšie. Rovnako som fotil Kukana, Fica alebo Mikuša, Mečiarovho kritika vnútri strany. Vďaka Mečiarovi uzrela svetlo sveta kniha o Kolomanovi Sokolovi a som presvedčený, že ona výrazným dielom pomohla k pochopeniu tohto slovenského umelca svetového významu.
Koho by ste predsa len nefotili?
Neviem… Nezaujíma ma politika, rozmýšľam o iných hodnotách.
Ako je to s konkurenciou vo fotosvete?
Ani to neviem. Každý má priestor na život. Nemám pocit, že mi niekto konkuruje, alebo že by som ja niekomu konkuroval. Všetky skúsenosti chcem odovzdať a nemám problém sa o ne podeliť so svojimi študentmi. Nikdy som ako študent nemal knihu ani výstavu a som šťastný, že oni to majú. Učím ich, aby sa nebáli ísť do svetovej konkurencie, aby využívali možnosti pohybu po svete, ktoré sme my nemali. Podľa mňa je veľmi zle, keď mladý človek nejde do niečoho, lebo si hovorí, že je to aj tak zbytočné. To u mňa neexistuje! Keď niečo chceme, nemôžeme pripúšťať, že nepochodíme, lebo už to priťahuje aj zlú energiu. Pochybnosti priťahujú neúspech. Chcem naučiť študentov rozmýšľať. Keď majú digitál, majú nekonečne veľa záberov, no keď majú 36 záberov na filme, rozmýšľajú, čo nafotia. Veľmi to pomáha. Aj to je remeslo.
Tibor Huszár
Narodil sa 16. júna 1952 v Reci. Študoval na katedre umeleckej fotografie u profesora Jana Šmoka na FAMU v Prahe, absolvoval viacero študijných a pracovných pobytov v zahraničí (USA, Francúzsko, Rakúsko), získal viacero ocenení (napr. v roku 1999 Najkrajšia kniha roka – Koloman Sokol, v roku 2001 Najkrajšia kniha roka New York – mesto tolerancie, Osobnosť roka vo fotografii v roku 2007, talianska Premio citta v roku 2008). Z kníh: Gotické a románske fresky Gemera, Riport o nežnej revolúcii, Cigáni, Koloman Sokol, aj pre USA, New York mesto tolerancie, Réte-Reca, Na krídlach večnosti, Letokruhy večnosti. Retrospektíva atď. Je zastúpený v mnohých galériách – napríklad SNG v Bratislave, Umelecko-priemyselné múzeum v Prahe, zbierky v Holandsku, Švajčiarsku, v USA. Prednáša na viacerých vysokých školách.
Komentáre
