Smrť ma zaujíma
Slovenská premiéra hry Zoltána Egressyho Nehoda, ktorá bude v piatok 17. februára 2017 o 19:00 hod. na Malej scéne Štátneho divadla Košice, sa nezadržateľne blíži. Režisér József Czajlik v rozhovore s dramaturgom Miklósom Forgácsom prezrádza, prečo si vybral snový thriller Zoltána Egressyho a aj to, v čom je hra špecifická a prečo si počas skúšok vyžadovala osobitný prístup.
- Ktorá téma vás v Nehode zaujala natoľko, že ste sa rozhodli ju inscenovať?
V Nehode je základná situácia postavená na blízkosti smrti. Smrťou sa zaoberám nielen pracovne, ale aj v mojom voľnom čase. Hľadám smrť napríklad v literatúre, či už v beletrii alebo v knihách, ktoré hovoria o rôznych predstavách a obrazoch smrti a posmrtného života v jednotlivých náboženstvách. Bytostne ma zaujíma všetko, čo súvisí so smrťou. Ak by som si mal znovu vybrať povolanie, a nezvolil by som si divadlo, tak by som sa určite stal tanatológom. Rád by som sa venoval senzibilizácii zániku, skonania, smrti a smútku. Neviem prečo som taký zaujatý týmto fenoménom. Kvôli niečomu určite mám k tej téme silný vzťah, a neviem presne, čo to je. Nechcem byť „self-freudom”, a vidieť za tým len to, že moja matka zomrela, keď som mal desať rokov.
- Smrť je ale pochmúrna téma?
Ani nie tak pochmúrna, ako tabuizovaná. Téma, na ktorú sa pozeráme so strachom. Všetko závisí aj od toho, o aký druh smrti ide. Veď ľudstvo pozná aj krásnu smrť, oslobodzujúcu smrť, veľkú smrť, nepoškvrnenú smrť i heroickú smrť. A samozrejme existuje pochmúrna, smutná a aj odstrašujúca smrť. Navyše je to výsostne intímna téma. Smrť môže byť len osobná. Vlastná smrť sa nedá preniesť na iného. Svoju smrť môžeš zažiť len ty sám.
- Takže Nehodu ste si zvolili kvôli smrti?
Táto hra stav človeka, ktorý je blízko smrti, ukazuje z úplne svojskej perspektívy, predstavuje ho ako „perverzné mystérium“. Na tento termín ma upozornil scénograf Tom Ciller, ktorý toto slovné spojenie našiel u svojho obľúbeného amerického autora Richarda Brautigana. Veľmi dôležité je aj to, že ide o ženský osud. Žena bojuje a stretne sa s vlastnou smrťou. Je to príbeh o tom, ako sa táto žena vysporiada s týmto stavom a či sa zachráni. To, že v centre príbehu stojí žena, prináša zo sebou určitú citlivosť, svojský pohľad na svet, svetonázor.
- Egressyho hra je z viacerých hľadísk špeciálnou hrou, v čom sú jej zvláštnosti a v čom boli špecifické jej skúšky?
Nehoda dáva podklady k veľmi svojráznej inscenácii, ktorá nefunguje nutne cez slová, ale obsah vytvárajú situácie. Jej základnými prvkami nie sú slovo, veta, dialóg, ale situácia, konanie a obraz. Egressy opisuje konanie, ktoré vydá sugestívny, mnohovrstevný obraz. Autor vytvoril isté obrazy, ale takisto ako režisér v prípade verbálnych situácii môže zmeniť isté významy, takisto môže konať aj pri obrazoch. Takže v tomto prípade sú vykladané režisérom a hercami, vyslovene obrazy, a môžu sa s nimi pohrať. Táto hra sa sama analyzuje, pomocou obrazovej komunikácie. To znamenalo, že aj jej skúšky boli netradičné a vyžadovali si iný prístup. Uviesť takúto hru v kamennom divadle je trošku krok do neznáma. Pre hercov je to dobrodružná cesta, vzrušujúca výzva, je to rekreácia po diktáte verbálneho divadla. Pri tejto hre je mimoriadne dôležité umiestnenie herca v priestore, aby všetko bolo naplnené veľmi presne. Priestorová kompozícia je jedným z vyjadrovacích prostriedkov inscenácie. A tento fakt vyžaduje aj od hercov inú presnosť, iný typ javiskovej prítomnosti. Role sú skôr náznakové. K tomu všetkému sa nedajú určiť ani hlavné ciele, základné motivácie. Dajú sa vypátrať len ciele a motivácie zrodené v danej chvíli. Ale rola nesmeruje nikam. Konečné ciele a motivácie role sú neznáme. Ani o Ester nevieme skoro nič. Vidíme len to ako zápasí so situáciami, v ktorých sa ocitla.
Komentáre
