Tlačové správy

Karol Petróczi: „Plná sála Domu umenia je pre mňa veľkou satisfakciou.“

Narodil sa v Lučenci, no dlhé roky žije v Košiciach. Je ikonou tohto mesta, stretnúť ho môžete nielen v sálach Domu umenia, ale pravidelne aj na trhovisku na Dominikánskom námestí. Ako prvý a dlhoročný koncertný majster Štátnej filharmónie Košice stojí po boku telesa od jeho vzniku. S orchestrom ŠFK i celou inštitúciou je bytostne prepojený. Karol Petróczi oslávil 5. marca 80. narodeniny a svojimi spomienkami, ale i brisknými názormi na svet, nás stále inšpiruje.

  • Pán Petróczi, cítite sa ako Lučenčan alebo Košičan?

Keď zriedka prídem do Lučenca, tak si spomínam na chvíle, ktoré som tam trávil. Mesto malo istý pôvab, vnímal som tam ducha Franza Lehára, ktorý pôsobil v kasárňach pri posádkovej hudbe. V Lučenci sú pochovaní moji rodičia, vyrastal som tam, do piatich rokov som nevedel po slovensky. Ale moja mama, múdra Nemka, ma dala do slovenskej školy, aby som sa netrápil. Cítim sa však ako Košičan, pretože som tu vyše 65 rokov.

V Košiciach som spozoroval jedno charakteristické historické mesto bývalého Horného Uhorska. V tom čase tu boli ešte starí Košičania, ktorí hovorili takmer nezrozumiteľnou slovenčinou. Starú nóbl gardu bolo možné stretnúť na korze, v Mégayho cukrárni. Boli to aj moji učitelia, chodievali sme na potulky do okolia Košíc, na Alpinku.

  • Čo vás motivuje každý deň prísť do košickej filharmónie?

Od prvého dňa, keď sa začala činnosť filharmónie, som tu strávil celé dni, týždne, sezóny, roky a desaťročia. Rodina bola prakticky na vedľajšej koľaji. Moja činnosť vo filharmónii na poste koncertného majstra, činnosť zbormajstra rôznych telies, plus žiaci zabrali celý môj deň od rána. Domov som prichádzal len večer. Manželka muzikantka vytvorila milé domáce aj umelecké prostredie, dcéra chodila na klavír. Avšak ako doma som sa cítil práve tu – pod kupolou v Dome umenia. A keď som zostal sám, nevedel som si predstaviť, že by som denne nenavštívil Dom umenia. Som neskutočne vďačný vedeniu filharmónie, že mi umožňuje pozrieť sa na skúšku, stretnúť sa s bývalými i novými kolegami. V orchestri hrajú aj moji študenti. Takže každé ráno mám motív. So slnkom vyjde aj vidina, že pôjdem na autobus a zveziem sa do Domu umenia.

  • V akej kondícii sa podľa vás aktuálne nachádza orchester ŠFK?

Som šťastný, že úsilím kvalifikovaných a nadšených ľudí vo vedení inštitúcie sa koncerty dostávajú na úroveň zážitkovú. Plná sála Domu umenia je pre mňa veľkou satisfakciou a potvrdením, že ľudia, ktorí sa okolo toho točia, sú na správnej ceste.

Orchester od svojho založenia získaval skúsenosti, šírku repertoáru a zároveň sa v ňom vystriedali generácie profesionálnych a čím ďalej profesionálnejších hudobníkov. Orchester je vo výbornej kondícii. Ani nie tak slovenské hudobné školstvo ho dotuje. Ale otvorili sa hranice a svet nám ponúkol hudobníkov z rôznych krajín. Aj v orchestri ŠFK obsadili profilové pozície vynikajúci zahraniční umelci. Starostlivosť o orchester sa začína tam, že zoženieme ten najlepší orchester, ktorí môžeme zaplatiť. My máme odborný potenciál, nepotrebujeme rady. Potrebujeme zdroje, financie na nákup kvalitných nástrojov a podporu hráčov. Tak budeme vedieť urobiť zadosť umeniu. Pretože umenie sprevádza dokonalosť. Potrebujeme saturovať orchester aj prostredníctvom spoľahlivých nástrojov. Ďalším dôležitým bodom je profesionálne vedenie. Momentálne patrí veľké uznanie vedeniu za šéfdirigenta Roberta Jindru. Je to človek, ktorý každým svojím gestom vedie orchester k dokonalejšiemu prejavu. Navyše, dramaturgicky ponúka ľuďom aj čosi nepoznané. A ľudia prichádzajú aj na Jindrove koncerty s raritným repertoárom.

  • Okrem hudby, čím iným ešte žije čerstvý 80-tnik Karol Petróczi?

Nedávno som absolvoval vo Veritase večer pre košické publikum s pánom Milanom Kolcunom a Julkou Burášovou (prvá flauta ŠFK), kde som vytiahol vrecko spomienok na dlhé obdobie, čo som pôsobil v neskutočne inšpirujúcom prostredí filharmónie. Menej známe a neoficiálne skutočnosti vnímalo publikum so záujmom.

  • Čo zaujalo publikum najviac?

Tie pikantné chvíle filharmónie. Niektoré som si nechal pre seba, keď už pikantnosť prekračovala noblesnosť publika, pretože v hľadisku sedeli aj rádové sestričky. Ale boli by sa určite zasmiali. Aj to patrí k ansámblu, ktorý má 80 členov. Chodili sme často na zájazdy a život na zájazdoch mal svoje fluidum nielen pracovné, ale aj ľudské.

  • Napriek možnostiam ostať vo svete ste sa vždy vrátili do Košíc. Prečo?

Na to neviem odpovedať ani sám sebe. Vracal som sa k honoráru, ktorý bol desatinou či dvadsatinou ako vo svete. Do zahraničia som odchádzal, aby som si zarobil na jedny husle a trvalo mi to roky. Mohol som zostať v Káhire alebo v Španielsku celý život. Ale po roku som sa vždy vrátil. Hoci som tu nemal ani chatu, ani záhradku. Dodnes mám len byt na vyvýšenom prízemí s umakartovým jadrom. Horlím za krásami Slovenska, hoci som nikde nedovolenkoval.

  • Ako to?

Keď som bol mesiac v Tatranskej Lomnici, bol som tam ako dirigent kúpeľného orchestra. V Japonsku som učil 12 až 14 hodín denne. Na každom výlete mimo Košíc som bol buď s orchestrom, so zborom alebo ako učiteľ. Videl som toho veľa, ale len letmo. Videl som však mnoho schátraných pamiatok. Stratili sme časť kultúry a tým sme stratili časť samých seba. Kultúru treba šíriť do širokých vrstiev. Len folklór nestačí.

  • Otázky od fanúšikov

Prostredníctvom príbehov na sociálnych sieťach sme dali možnosť fanúšikom ŠFK položiť Karolovi Petróczimu otázky. Vybrali sme nasledovné.

  • Koľko krajín sveta ste navštívili so svojimi husličkami?

Nemám to presne spočítané, ale sú to desiatky. Aj s husľami, aj so zbormi. Japonsko, Čína, Mexiko, Amerika, európske krajiny. V zahraničí som zažil, keď zhorela Káhirská opera. Stál som a s údesom som sa pozeral na to. Najhoršie, priam kvílivé zvuky vydávali praskajúce struny na klavíroch.

  • Myslíte si, že roboty niekedy nahradia živých hudobníkov?

Hráme nielen to, čo máme v notách. V notách nie je zapísaný cit. Cit zahrá len človek, robot nikdy. Človek text nevie zahrať dvakrát rovnako, lebo vždy sa to odvíja od jeho stavu. My hráme nielen z nôt, ale aj spoza nôt. To čo tam nie je, musíme doniesť zo seba. Musíme vidieť za noty.

  • Ako si spomínate na svoj záskok na poste umeleckého vedúceho a dirigenta orchestra Musica Iuvenalis?

Túto neskutočne zodpovednú úlohu som zobral s veľkým nadšením. Nešlo o to, aby sme hrali dokonale, ale aby som dal mladým hudobníkom priestor. Aby objavili, že noty sa dajú hrať aj inak. Aby sme spoločne objavili čaro hudby. Bol som veľmi šťastný, že som tam mohol zastupovať. Dnes obdivujem a kvitujem s uznaním, že Musica Iuvenalis má skvelé vedenie v osobe Igora Dohoviča.

  • Váš účes mi vždy pripomínal Franza Liszta. Bol to zámer?

Nie. Ale neskôr už udržiavanie tohto účesu zámer bol. Mám ho celý život a keby som sa ostrihal, nikto by ma nespoznal.

  • Čo iné okrem hudby vie potešiť vašu dušu?

Obdivujem vtáctvo, vrabce, vrany. Mne je nepochopiteľné, že tam niekde vo vzduchu je život. Obdivujem kvety, les a stromy. Moje obľúbené miesto boli lúky na Jahodnej. Panenské lúky, ktoré keď zakvitli, bolo to niečo opojné. Milujem každý druh umenia.

  • Prezradíte nejakú príhodu zo zákulisia?

Zaujímavú históriu majú dodnes obľúbené Vianočné koncerty. Chceli sme pripraviť krásne Vianočné koncerty, kde by odznela Česká mše vánoční. Avšak straníci na krajskom výbore to vždy zmietli zo stola. Až keď prišiel jeden odvážny človek do vedenia, rozhodol sa, že sa nebude nikoho pýtať a na plagát namiesto názvu omše dáme výrok z diela „Hej, mistře!“. Koncert sa vypredal. Prvú časť koncertu hral Ivan Sokol na organe. V druhej polovici odznela Česká mše vánoční s veľkými ováciami. Medzitým vonku symbolicky napadlo päť centimetrov snehu. Potom sme to hrávali pravidelne, niektorú sezónu možno aj desaťkrát. A vždy tak trochu s nádychom revolty.

Zhovárala sa Lucia Radzová

 

Foto: Jaroslav Ľaš

Komentáre

komentárov

Populárne na webe SSN

Hore