Už Karel Čapek povedal, že nie je nič zaujímavé na tom, ako sto murárov pracuje na lešení, správou pre noviny sa to stane až vo chvíli, keď jeden z nich spadne. Prečo ma potom prekvapuje, že na dnešnú tlačovú konferenciu o víťazstve slobody slova nad ochranou osobnosti prišli akurát zástupcovia dvoch tlačových agentúr a dvaja novinári-seniori? Tí ostatní si zrejme mysleli, že ak súdy rozhodli v prospech novinárky, pričom uznali, že právo na slobodu prejavu sa vzťahuje aj na informácie a myšlienky nepríjemné, šokujúce či znepokojujúce až provokujúce, je všetko v najlepšom poriadku. Niet o čom informovať. Naozaj niet? Veď kauza Loyka-Lajmonová nie je jednou z mnohých, zažili sme podobné spory aj s opačným výsledkom. Tie sme kritizovali. Pozornosť si zaslúži aj to, že ide o prípad stavovskej solidarity, veď novinárky sa zastal jej syndikát a v súlade so svojimi stanovami dôsledne chránil slobodu slova. Žeby boli príklady stavovskej súdržnosti pre novinárov zaujímavé iba vtedy, ak ide o iné povolania? Či nestojí za reč, ak sa niečo týka „len“ regionálneho média? Alebo kolegom stačí to, čo si zlížu z obrazovky v agentúrnom servise?
Zuzana Krútka
Komentáre
